Pán Jaroslav z Drietomy má 68 rokov a už takmer dva roky žije s transplantovanými pľúcami. Svoj nový život po operácii si nevie vynachváliť.
Pozhovárali sme sa s ním o jeho diagnóze, živote pred a po i o tom, ako vlastne zistil, že už pre neho neexistuje iná šanca na život, len nové pľúca.
Pán Jaroslav sa vyučil ako poľnohospodár, pracoval v živočíšnej výrobe a celý život fajčil. „To musím povedať, fajčieval som - jak sa hovorí, zahodil som dudel a začal som fajčiť,“ priznal a pokračoval s tým, že v práci sa staral o dobytok. „Nechodil som po rolách, bol som stále pri dobytku. Odkrývali sme veľké silážne jamy, stále som bol v čpavku,“ opísal.
Napriek tomu však pred diagnózou nepociťoval žiadne vážne problémy, spomína si len na únavu.
Problémy s dýchaním odhalila pravidelná zdravotná prehliadka
„Začalo to tak, že som o tom ani nevedel. Zo zamestnania ma poslali na pravidelnú zdravotnú prehliadku a tam pán doktor - internista v Trenčíne zistil, že mám niečo s dýchaním. Tým to vlastne začalo a potom sa to tak nejako naraz všetko zosypalo,“ priblížil začiatok svojej cesty k diagnóze.
Od internistu smerovali jeho kroky na pľúcne oddelenie, kde mu síce predpísali lieky, no podľa jeho slov mu už nezaberali a „akosi sa to už lámalo“. „To bolo v roku 2015. Začalo sa horšiť, takže mi stále menili tie spreje, ale nezaberalo to. Na vlastnú päsť som si teda vybavil, aby som sa dostal do Vyšných Hágov,“ pokračoval v rozprávaní.
V Národnom ústave tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie mu najprv spravili röntgen, kde mu nič nenašli. Následné CT vyšetrenie však ukázalo emfyzém a diagnostikovali mu CHOCHP, teda chronickú obštrukčnú chorobu pľúc.
K CHOCHP sa pridružila ďalšia chorobná jednotka
Pán Jaroslav je špecifický prípad, keď sa k jednej chorobnej jednotke pridružili ďalšie. Jeho kmeňová diagnóza bola CHOCHP, ale časom - keďže mu robili zákroky a prebiehali tam aj zápalové procesy – „mal výraznú fibrotizáciu pľúc“ i keď jeho primárnou diagnózou nebola idiopatická pľúcna fibróza.
Po stanovení diagnózy pána Jaroslava z Vyšných Hágov prepustili domov. Stalo sa tak však až po tom, ako dostal kyslíkový prístroj. „Nechceli ma pustiť domov, kým nebudem mať doma kyslíkový prístroj,“ doplnil s tým, že po návrate domov chodil znovu na pľúcne do Trenčína. No netrvalo dlho a prišla ďalšia komplikácia.
„Bol som doma asi tri týždne z tých Hágov a „padli mi pľúca“. Prišla pre mňa záchranka, vzali ma do Trenčína, kde mi dali drény a potom som bol tri týždne na chirurgii,“ opísal pán Jaroslav prvý zo siedmich pneumotoraxov.
Po tomto zážitku šiel znovu do Vyšných Hágov, kde sa mu pneumotorax niekoľkokrát zopakoval a začalo sa rozprávať, že jedinou záchranou pre neho je transplantácia pľúc.
Čoraz viac skloňovaná transplantácia
„Ďakujem im za to. Pani primárka v Hágoch, personál, aj pani doktorky, čo tam boli - všetci mi pomáhali, volali do Bratislavy a čakalo sa, aby mi vybrali ten drén a poslali ma do Bratislavy. Ale nakoniec bol už aj rozhodujúci deň a v noci mi pľúca znovu padli, zasa ma museli drénovať. Potom som s tým drénom bol aj v Bratislave, kde som bol až do Vianoc a na druhý rok som sa dostal aj s tým drénom až do Prahy,“ pokračoval pán Jaroslav v rozprávaní a dodal, že „takto po nemocniciach“ s drénmi a prístrojmi chodil deväť mesiacov. „Bolo to nekonečné nekonečno,“ dodal.
V Bratislave absolvoval predtransplantačné vyšetrenia a na prevoz na samotnú operáciu čakal v Trenčíne. „Šestnásteho apríla prišla helikoptéra a odviezla ma do Motola v Prahe a tam už bola operácia,“ zhrnul stručne deň, keď sa napokon dočkal.
Konečne život „bez kyslíka“
Po transplantácii sa pánovi Jaroslavovi úplne zmenil život – zrazu nebol obmedzený tým, že musel mať pri sebe neustále kyslík. On sám bol pritom prekvapený, keď ho na záver zotavovania v nemocnici preložili na izbu, kde už kyslík nemal. „Dali ma tam a ja pozerám okolo seba, nič na mňa nepripínali, žiadny kyslík. Reku, preboha... Aj som si to overoval u sestričky a ona už ma pomaly pripravila na to, že budem bez kyslíka,“ zaspomínal si a zároveň dodal, že prvú noc mal strach, či to zvládne. „Dobre mi to spravili, pánboh zaplať - to je celkom iný život.“
Ochorenie mu podľa jeho slov vzalo pol života. „Nemohol som vydržať doma. Okolo celého domu som mal naťahané hadičky. Kyslík som mal stále na ústach - bez toho som neexistoval,“ priblížil a zdôraznil, že sa mohol hýbať len tam, pokiaľ ho pustili hadičky, „k umývadlu a naspäť - to bolo všetko“.
Zdravie je bohatstvo, ktoré si veľa ľudí neváži
Ľudia si podľa neho nevážia, čo majú a začnú si to vážiť až keď je zle. „To by som odkázal - dávajte si pozor, kým ste zdraví! Dávajte si pozor, lebo to je to bohatstvo - keď sa to raz pokazí, už je to ťažké napraviť,“ odkázal pán Jaroslav verejnosti.
Počas ochorenia mu bola oporou celá rodina, najviac mu však pomáhalo, keď mohol tráviť čas s vnúčatami. Mimoriadne ťažké preto pre neho bolo, keď s nimi nemohol byť počas pandémie COVID-19. „Návštevy boli zakázané. Doniesli veci, nechali mi to na recepcii... Bolo to úmorné - o rodine som nič nevedel,“ spomínal na ťažké časy, keď mohol s rodinou komunikovať maximálne cez okno. „Keď prišli vnúčatká, to ma tak dvihlo. Cez balkón som na ne kričal a tak sme sa porozprávali - to človeka pozdvihne.“
Pochvaľuje si pritom aj zdravotníčky a zdravotníkov, ktorých spoznal počas uplynulých rokov. „Ďakujem všetkým primárkam - v Bratislave, v Trenčíne, v Hágoch - všetko boli primárky, a personálu, že to bolo výborné a ďakujem za všetku starostlivosť, čo pre mňa robili. To je nezaplatiteľná vec ako sa o mňa starali. Tak im ďakujem všetkým v tých nemocniciach - aj v Prahe, bože, aby som nezabudol na Prahu,“ vymenoval a dodal, že si ich všetkých veľmi váži.
Pán Jaroslav je dôkazom, že ani pacienti, ktorým vážne ochorenie pľúc diagnostikujú vo vyššom veku, nie sú bez šance na život. Rozhodol sa sám za seba zabojovať a pri možnosti transplantácie pľúc ani na chvíľu nezaváhal. Okrem množstva zdravotníkov, ktorí ho na jeho ceste sprevádzali, či už v Trenčíne, Vyšných Hágoch alebo Prahe, mu tak pomohla aj jeho vlastná vôľa žiť.
Príbehy pacientov sú autentické, bez akýchkoľvek medicínskych korektúr.
Viac informácii nájdete na www.plucnafibroza.sk
Príbeh pána Jaroslava si pozrite tu: https://www.youtube.com/watch?v=WUHIw699vDA&t=21s
Sledujte nás aj na sociálnych sieťach: https://www.facebook.com/nadejprepluca/